Ľúbi ma... neľúbi ma... ľúbi ma... neľúbi ma
Chváli sa pred kamarátmi aké "rakety" ženy má v práci...
Mnou sa nepochválil ani raz... Ja jeho "raketa" zrejme nie som...
Zaoberám sa malichernosťami, ja viem.
Nie je to ale ani prvý ani druhý raz.
Tie reči bolia.
Je mi do plaču.
Plačem.
Mám dôvod byť smutná?
ON tvrdí že nie.
JA tvrdím že áno.
Kto má pravdu?
Ľúbi ma?

♥Niekedy musíme obetovať naše vlastné aby sme videli šťastných ľudí, ktorých milujeme♥

Pochod "za život" 

Nedá mi to nevyjadriť sa k tomtu majstrovkému pochodu "za život" ako sa sám prezentuje. 
Nerozumiem ako niekto môže považovať za správne ZAKAZOVAŤ ľuďom slobodnú vôľu!
Neozumiem ako môže niekto prezentovať že je v najväčšom priadku rozhodovať za druhých!
Téma potratov je dosť kontroverzná a vždy spustí lavínu hádok medzi táborom bielych - tých čo potrat zatracujú a táborom čiernych - ktorí si stoja za tým že by to malo byť každého vlastné rozhodnutie.
NEROZUMIEM tomu ako môže niekto žiadať legislatívu o tom ktorá by také niečo ZAKAZOVALA! Ako môžu ľudia/cirkev (poväčšine) požadovať to aby človek - matka nemohla SAMA rozhodovať o tom čo ONA SAMA chce/nechce?!

 A čo vy ste - nejakí nadľudia že chcete ľudom zamedziť v ich slobodnej vôly?!

Pre uvedenie na správnu mieru. JA osobne som prosti potratom. Na potrat by som nešla a zatracujem ho ale NIKDY by mi nenapadlo vnucovať tento svoj názor niekomu inému! Nikdy by mi nenapadlo POŽADOVAŤ na základe tohto môjho SUBJEKTÍVNEHO názoru správanie ostatných. 

Veď nikoho z týchto účastnikov pochodu nenúti ísť na potrat alebo stotožnovať sa s ním. Každý nech si žije podľa svojho presvedčenia. Prečo nutne potrebujete určovať názory ľudí podľa seba? 

Každý nech sa ráno pozrie na seba do zrkadla a prv než začne súdiť iných, nech si spytuje vlastnú dušu.

Sme slobodní ľudia a kaža žena má mať právo rozhodnúť sa sama podľa vlastného najlepšieho vedomia a svedomia.

Aj vy často rozmýšlate nad tým, ako by váš život vyzeral keby ste niektoré rozhodnutia učinili inak?

Možno by ste nebývali doma, mali by ste iného frajera, viac (menej) peňazí, šťastnejší život ... ?!

Môžeme v živote dosiahnuť absolútnu spokojnosť?

Kedy naposledy ste sa s niekym cítili naozaj DOBRE? Tak DOBRE, jednoducho, spontánne, bez akýchoľvek kŕčov v žalúdku zo spoločného stretnutia, prosto vám bolo DOBRE? 

Prečo keď si myslíme že na 110% šťastní, tak sa musíme vracať v hlave v minulosti a hľadať momenty ktoré by nás MOŽNO robili šťastnejšímí?

Poznám jedného chlapce. Dajme tomu že sme si dobrými kamarátmi. Bývalými láskami možno. Niekedy keď mám "depku zo života" tak rozmýšľam nad tým, či by všetko nebolo inak, keby sa naše osudy preplietli skôr/neskôr/ráno/večer/za slobodna/za triezva/pomalšie/romantickejšie... poznáme sa dlho. 10 rokov bude málo. A za tento čas sme si museli cesty skrížiť práve v stredu. Tú pre niekoho  "osudnú" stredu ktorej obraz sme si útržkami z pamäte dali dohromady každy po svojom.

Prečo na čele nesvietia nápisy : " spokojný/šťastný/zadaný/chcem-ťa-znova-vidieť/už-sa-mi-neozývaj/asi-som-sa-zamiloval..."

Všetko by bolo o toľko jednoduchšie!