"Vraví sa", že láska nie je všetko.
Že k spokojnému vzťahu treba okrem lásky x-milión ďalších vecí.
Ja vravím : Bullshit!
Ak sa dvaja ľúbia, mali by byť spolu. Výhovorky typu : čo na to povie moja mama, ty si ex mojej kamarátky, aj tak by nám to neklapalo na lebo bývaš v inom meste, je medzi nami veľký vekový rozdiel, máme iné záujmy, nepoznáme sa AŽ tak dobre a pod. sú len prázdne kecy, ktorými sa zbavujeme záväzku s ľudmi, ktorých v skutočnosti neľúbime, len sa to bojíme priznať.
Pretože ak niekoho ľúbiš:
- je ti jedno či má aleno nemá vzdelanie
- je ti jedno či zarába 100 € alebo 1000 €
- je ti jedno či pije pivo alebo víno
- je ti jedno že či je ex tvojho dobrého kamaráta (lebo skoro každý je niekoho ex a každý je niekoho kamarát)
- je ti jedno, že necháva ponožky zakopané pod posteľou
- je to jedno, že ti nezavolá 5x za deň
- je ti jedno, že ti zabudne napísať sms na dobrú noc
- je ti jedno, že je občas sebecký
- je to jedno, že má občas k tebe nepekný (veď všetci máme svoje dni)
- je to jedno, že má rád futbal (aj keď ho ty výsostne neznášaš)
- je ti jedno, že s ním musíš trpieť majstrovstvá v hokeji v krčme pod plazmou (on trpí labutie jazero v divadle)
Je ti to všetko jedno, pretože na konci každej hádky si uvedomíš, že ak by ten človek nebol taký aký je, aj so všetkými svojimi vlastnosťami ktoré ti tak strašne lezú niekedy na nervy, tak by si ho nikdy nemilovala.
Nie je mi jedno, že niekoho ľúbim :)
