Dlhší čas som nič neprispela. Dlhší čas mi bolo DOBRE. Šťastne, spokojne...proste tak ako by to malo byť vždy...

Všimla som si, že ľudia začnú rozprávať o súkromných veciach poväčšine vtedy, keď majú problémy alebo depku. Samozrejme, je to lepšie vypustiť von, ako dusiť v sebe. Myslím však, že by bolo príjemné deliť sa aj o pozitívne momenty z nášho života...

Takže si dávam jedno z novoročných predsavzatí... Aspoň raz do týždňa si poznamenám niečo milé, pekné a pozitívne a nebudem sa len šťažovať :)

PS: mám "depku"... boyfriend trouble a iné... ALE dnes som začala svoj pozitívny rok, takže nefňukám a neľutujem sa a miesto toho idem robiť niečo užitočné.... zabehať si ...

Dnes mám taký dobrý deň.
Chorý, ale usmievavý. :)
Niekedy totižto úsmev na tvári a hrejivý pocit pri srdci dokáže vyčariť aj jednoduchá obyčajná spomienka na pár krásne strávených hodín...
Všetko je to nejaké pomiešané, ale tak príjemne. 
Žiadna depka, žiaden strach ani slzy.... 
Zrejme som dospela do fázy, kedy som si povedala že život proste musíme žiť naplno každý deň tak, ako chceme MY, nie ako sa to od nás očakáva.
A možno je to len tým, že sme zas o rok starší :)

Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú

Väčšina z nás ide do vzťahu s pomútenou hlavou. Je nám krásne, prvé týždne či mesiace si dvoríme, pretvarujeme sa a snažíme sa ukázať v tom najlepšom svetle. Plánujeme si budúcnosť aj keď nám ešte poriadne nezačala ani prítomnosť. Vidíme sa na dovolenke, na svadbe, vo vlastnom dome, s vnúčatami a podobne. A ani jeden si nepripustí že by práve jemu mohlo byť nejakým spôsobom ublížené.

Skutočne láska po čase opadne a ostane nám len dobrý pocit?

Nebolo by všetko jednoduchšie, keby sme sa na začiatku nesnažiili ako o závod a jednoducho by sme boli sami sebou?

Ako hovorí jedno príslovie: "Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú".

Myslím, že vzťahy by boli krajšie a lepšie keby ľudia od partnerských problémov neutekali, ale snažili sa ich spoločne vyriešiť....

Mám pocit že žijem v zlej dobe....

Dlho som nič neprispela. Dlho mám zmiešané pocity. 

Viem čo cítim, ale neviem ako to mám vyjadriť.

Na striedačku sa vo mne strieda smútok, sklamanie, zlosť, hnev, radosť,šťastie,nostalgia, láska a takto dookola.

Nebolo by lepšie hodiť všetko za hlavu?

Nebolo by lepšie prestať zo seba robiť hlupáka, postaviť sa za svoju hrdosť a ísť ďalej?

Vedie tento blúdny kruh vôbec niekam?

Má to budúcnosť?

Alebo to smeruje všetko jednému veľkému koncu a ja sa ho svojim správaním snažím len oddialiť?

Som zmätená a potrebujem nejake "znamenie"...

... A myslím, že viem presne, aké znamenie by to malo byť a kto by ho mal vydať....

... A toho sa desím...

" Viete čo? Mám pocit, že ľudia sa boja povedať nahlas, že by chceli zažiť lásku. Takú, ktorá ich uchváti, otvorí im nové rozmery a ocitnú sa na opačnom kruhu životov. Akoby sme sa všetci hanbili za to, že ju hľadáme i keď tvrdíme, že nie. Akoby bolo jednoduchšie a normálnejšie hovoriť, že je lepšie žiť len tak, nezáväzne..Akoby sme sa všetci báli toho, po čom najviac prahneme. " 

A. Šupolova

Zdroj: http://www.alexandrasupolova.com/clanky/muzi-odvedla-/

Kde je vôľa, tam je cesta ♥